Policajtke sa nepozdáva môj starý slovenský pas, študuje ho dlhé minúty, dáva mi otázky ako na výsluchu a pozorne si ma premeriava. Napokon zavolá kolegu, ktorý pas presvieti a konečne doň vrazí pečiatku. „Staré pasy sa najčastejšie falšujú," vraví mi a úkosom pozerá na môjho muža, ktorý sa ma určite chystá hneď za rohom predať. Nakoniec sa predsa len usmeje a podá mi pas: „Ščaslyvo!"
Na palubnej doske sa chveje modro-žltá vlajka a ja sa teším, že počujem ukrajinčinu, ktorá v hlavnom meste Ukrajiny nie je vôbec samozrejmosťou - stále prevláda ruština. „Kyjev je veľký, ale staré mesto si pozriete za 2-3 hodinky," vraví mladý taxikár, keď vidí, ako ohromene pozorujem nočné megamesto. Hnevá ma, že občas musím hľadať slová. Bola som dlho preč.
Stranger in Kiev
Hotel z 80. rokov nie je v podstate ničím výnimočný, až na cenu. Za 3 noci zaplatíme viac, ako je priemerný mesačný plat na Ukrajine. Toľko stojí výhľad na mohutný Dnepr.
Je ráno a podľa ďalšieho samozvaného amerického proroka máme večer čakať koniec sveta. Môj muž sa chystá na konferenciu a ja vyrážam do mesta. „Dávaj si na seba pozor a občas napíš SMS," vraví ustarostene. „Ale prosím ťa! Veď som tu doma."
Už v prvej banke, kam sa vyberiem vymeniť peniaze, ma však vyvedú z omylu. „Došli nám tlačivá pre cudzincov," posielajú ma preč. Ešte šťastie, že Kyjev má najvyšší počet bánk na obyvateľa - nájdete ich na každom kroku, jednu nalepenú na druhej. V ďalšej banke mi prefotia pas, dajú podpísať 4 tlačivá a konečne podajú kôpku bankoviek s portrétmi ľudí, o ktorých som sa kedysi učila na škole.
Modlitba proti odtlačkom
Aj keď je koniec októbra, Kyjev sa už dávno prehupol do sychravého a mrazivého novembra. Ľutujem, že som si nepribalila rukavice, no všade stretávam dievčatá v krátkych sukniach a na každom rohu lákajú stánky s „pravou ukrajinskou" zmrzlinou. Hlúčiky mladých však radšej popíjajú čaj z jednej termosky.
Marijinský park vonia vlhkým lístím a hmlou. Na ihrisku sa vozia deti na elektrických autíčkach a na lavičkách sa túlia zaľúbenci. Opačný koniec parku obsadili bezdomovci, babky zababušené od hlavy až po päty, okolo nich igelitky s celým ich domovom. Túlaví ľudia a túlavé psy.
Dve babky sa modlia pri jednoduchom „oltáriku" vyrobenom z plagátov a sviečok. Pristavujem sa pri nápise: „Venujte modlitbu proti biometrickým pasom a za právo žiť pod menom, ktoré nám dal Boh."
Za parkom narazím na stánok aktivistov proti prezidentovi Janukovyčovi. „Zoberte si letáčik a ak chcete, môžete podpísať petíciu!" lákajú ma. „Nie, ďakujem", kráčam po chodníku smerom k parlamentu. No už o pár metrov ma zastaví policajt: „Tadiaľto sa nesmie!" Celý chodník okolo národnej rady je uzavretý a na každom kroku číha uniformovaná ochranka. Znechutene sa vraciam k aktivistom a beriem si letáčik.
Bulgakov nie je doma
Zo Sofijivského chrámu idem k svätému Michalovi zapáliť tenkú žltú sviečku za každého, na kom mi záleží. Odtiaľ je už len na skok ulica Andrijivskij uzviz, ktorú Bulgakov premenoval v Bielej garde na Aleksejevskij spusk. Cesta je rozkopaná a chodník obsadili desiatky stánkov so suvenírmi. Konečne nachádzam Dom Bulgakova. Hltám očami fotky a pohľadnice, podpísané jeho písmom. A tiež biely klavír, na ktorom hrával. Sprievodkyňa je prísna ako učiteľka na základnej škole, no rýchlo si ma získa - pozná naspamäť skoro celú Bielu gardu. Mrzí ma, že si už z knihy veľa nepamätám, a tak si pri odchode kupujem ťaživý román o vojnovom Kyjeve. Láska Bulgakova k jeho mestu je nákazlivejšia než chrípka.
Život pod zemou
Mestské ulice sú čisté a veľkorysé. Nenápadne sledujem bradatých kňazov s mobilmi pri uchu, mladých chlapcov v ťažkých uniformách a vyzývavé slečny ovešané ako vianočné stromčeky papierovými taškami luxusných značiek.
Je vidieť, že sa krajina usilovne pripravuje na Euro 2012. Všade sa intenzívne stavia, opravujú sa cesty a bilbordy kričia: „Miluj Ukrajinu!"
Kde sú však obchody, butiky a stánky s občerstvením? Objavím ich, až keď vbehnem do podchodu na križovatke. Kyjev žije pod zemou. Pod každou veľkou križovatkou sa skrývajú nákupné centra - obchody, fastfoody, kníhkupectvá aj fontány. Všetko je ukryté pod povrchom.
A na povrchu zostali biele stánky na podporu expremiérky Julie Tymošenko. Zohrievajú sa pri nich bezdomovci a pár turistov sa fotí pred plagátmi s peknou blondínou, ktorá sa zrejme najbližších 6-7 rokov bude pozerať na svet cez mreže...
Nie som tunajšia
Najkrajšie miesta objavíte až vtedy, keď zablúdite. A ešte keď začína mrholiť a vašim topánkam po pár hodinách chôdze dochádza trpezlivosť. Cesta vedie prudko do kopca a ja mám pred sebou stovky schodov, no už o chvíľu so široko otvorenými očami obdivujem starý drevený kostol, ktorý sa vynoril z hmly.
A hoci mám v rukách turistickú mapku a musím pôsobiť stratene, zastavuje ma ďalšia zblúdilá duša.
- Devuška, neviete, kde je stanica Zlatá brána?"
- Bohužiaľ, nie som z Kyjeva.
Ale mesto mám už v nohách a koniec sveta je, našťastie, v nedohľadne.
(Fotky: T. Bella, fotené mobilom)
