Koniec sveta v Kyjeve

Autor: Vitalia Bella | 28.10.2011 o 22:15 | (upravené 28.10.2011 o 22:26) Karma článku: 15,27 | Prečítané:  3670x

Keď vyrážam do Kyjeva, kolegovia mi s úsmevom radia: „Radšej zostaň iba v priestoroch letiska!" Na letisku Boryspil idú žarty bokom a naozaj hrozí, že si Ukrajinu tentokrát „vychutnám" len z okna príletovej haly.

Policajtke sa nepozdáva môj starý slovenský pas, študuje ho dlhé minúty, dáva mi otázky ako na výsluchu a pozorne si ma premeriava. Napokon zavolá kolegu, ktorý pas presvieti a konečne doň vrazí pečiatku. „Staré pasy sa najčastejšie falšujú," vraví mi a úkosom pozerá na môjho muža, ktorý sa ma určite chystá hneď za rohom predať. Nakoniec sa predsa len usmeje a podá mi pas: „Ščaslyvo!"

Na palubnej doske sa chveje modro-žltá vlajka a ja sa teším, že počujem ukrajinčinu, ktorá v hlavnom meste Ukrajiny nie je vôbec samozrejmosťou - stále prevláda ruština. „Kyjev je veľký, ale staré mesto si pozriete za 2-3 hodinky," vraví mladý taxikár, keď vidí, ako ohromene pozorujem nočné megamesto. Hnevá ma, že občas musím hľadať slová. Bola som dlho preč.

IMG-20111023-00078.jpg

Stranger in Kiev

Hotel z 80. rokov nie je v podstate ničím výnimočný, až na cenu. Za 3 noci zaplatíme viac, ako je priemerný mesačný plat na Ukrajine. Toľko stojí výhľad na mohutný Dnepr.

Je ráno a podľa ďalšieho samozvaného amerického proroka máme večer čakať koniec sveta. Môj muž sa chystá na konferenciu a ja vyrážam do mesta. „Dávaj si na seba pozor a občas napíš SMS," vraví ustarostene. „Ale prosím ťa! Veď som tu doma."

Už v prvej banke, kam sa vyberiem vymeniť peniaze, ma však vyvedú z omylu. „Došli nám tlačivá pre cudzincov," posielajú ma preč. Ešte šťastie, že Kyjev má najvyšší počet bánk na obyvateľa - nájdete ich na každom kroku, jednu nalepenú na druhej. V ďalšej banke mi prefotia pas, dajú podpísať 4 tlačivá a konečne podajú kôpku bankoviek s portrétmi ľudí, o ktorých som sa kedysi učila na škole.

 

IMG-20111023-00075.jpg

 

Modlitba proti odtlačkom

Aj keď je koniec októbra, Kyjev sa už dávno prehupol do sychravého a mrazivého novembra. Ľutujem, že som si nepribalila rukavice, no všade stretávam dievčatá v krátkych sukniach a na každom rohu lákajú stánky s „pravou ukrajinskou" zmrzlinou. Hlúčiky mladých však radšej popíjajú čaj z jednej termosky.

Marijinský park vonia vlhkým lístím a hmlou. Na ihrisku sa vozia deti na elektrických autíčkach a na lavičkách sa túlia zaľúbenci. Opačný koniec parku obsadili bezdomovci, babky zababušené od hlavy až po päty, okolo nich igelitky s celým ich domovom. Túlaví ľudia a túlavé psy.
Dve babky sa modlia pri jednoduchom „oltáriku" vyrobenom z plagátov a sviečok. Pristavujem sa pri nápise: „Venujte modlitbu proti biometrickým pasom a za právo žiť pod menom, ktoré nám dal Boh."

Za parkom narazím na stánok aktivistov proti prezidentovi Janukovyčovi. „Zoberte si letáčik a ak chcete, môžete podpísať petíciu!" lákajú ma. „Nie, ďakujem", kráčam po chodníku smerom k parlamentu. No už o pár metrov ma zastaví policajt: „Tadiaľto sa nesmie!" Celý chodník okolo národnej rady je uzavretý a na každom kroku číha uniformovaná ochranka. Znechutene sa vraciam k aktivistom a beriem si letáčik.

 

oltarik.jpg


Bulgakov nie je doma

Zo Sofijivského chrámu idem k svätému Michalovi zapáliť tenkú žltú sviečku za každého, na kom mi záleží. Odtiaľ je už len na skok ulica Andrijivskij uzviz, ktorú Bulgakov premenoval v Bielej garde na Aleksejevskij spusk. Cesta je rozkopaná a chodník obsadili desiatky stánkov so suvenírmi. Konečne nachádzam Dom Bulgakova. Hltám očami fotky a pohľadnice, podpísané jeho písmom. A tiež biely klavír, na ktorom hrával. Sprievodkyňa je prísna ako učiteľka na základnej škole, no rýchlo si ma získa - pozná naspamäť skoro celú Bielu gardu. Mrzí ma, že si už z knihy veľa nepamätám, a tak si pri odchode kupujem ťaživý román o vojnovom Kyjeve. Láska Bulgakova k jeho mestu je nákazlivejšia než chrípka.

IMG-20111022-00072.jpg

 

IMG-20111023-00086.jpg

 

Život pod zemou

Mestské ulice sú čisté a veľkorysé. Nenápadne sledujem bradatých kňazov s mobilmi pri uchu, mladých chlapcov v ťažkých uniformách a vyzývavé slečny ovešané ako vianočné stromčeky papierovými taškami luxusných značiek.

Je vidieť, že sa krajina usilovne pripravuje na Euro 2012. Všade sa intenzívne stavia, opravujú sa cesty a bilbordy kričia: „Miluj Ukrajinu!"

Kde sú však obchody, butiky a stánky s občerstvením? Objavím ich, až keď vbehnem do podchodu na križovatke. Kyjev žije pod zemou. Pod každou veľkou križovatkou sa skrývajú nákupné centra - obchody, fastfoody, kníhkupectvá aj fontány. Všetko je ukryté pod povrchom.

A na povrchu zostali biele stánky na podporu expremiérky Julie Tymošenko. Zohrievajú sa pri nich bezdomovci a pár turistov sa fotí pred plagátmi s peknou blondínou, ktorá sa zrejme najbližších 6-7 rokov bude pozerať na svet cez mreže...

 

IMG-20111023-00079.jpg

 

Nie som tunajšia

Najkrajšie miesta objavíte až vtedy, keď zablúdite. A ešte keď začína mrholiť a vašim topánkam po pár hodinách chôdze dochádza trpezlivosť. Cesta vedie prudko do kopca a ja mám pred sebou stovky schodov, no už o chvíľu so široko otvorenými očami obdivujem starý drevený kostol, ktorý sa vynoril z hmly.

A hoci mám v rukách turistickú mapku a musím pôsobiť stratene, zastavuje ma ďalšia zblúdilá duša.

- Devuška, neviete, kde je stanica Zlatá brána?"

- Bohužiaľ, nie som z Kyjeva.

Ale mesto mám už v nohách a koniec sveta je, našťastie, v nedohľadne.

 

IMG-20111023-00081.jpg

 

(Fotky: T. Bella, fotené mobilom)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Armádny generál: S migmi si načas vystačíme, no bude to drahšie

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac. Nebo by nám však dočasne mohli ochrániť aj Česi či Poliaci.

Nadhľad Matie Lenickej

Radi by sme mali istotu, že ráno ešte bude svetlo

Rozumieme, komu najviac nahráva a vyhovuje Kiskova kauza.

Komentár Petra Schutza

Gajdošovi sa veriť nedá, pre Danka

V Smer-SNS-Híd je kapitán veľkým pánom.


Už ste čítali?