Na Hviezdoslavko som dorazila okolo pol druhej, pochod mal začať o jednej, ale zatiaľ všetci počúvajú prejavy na pódiu. Zamiešam sa do davu. Všetci hýria farbami, hlavne mladí ľudia, pár mamičiek s kočíkmi, niekoľko povedomých tvárí, čo sa hlásia do parlamentu. Napríklad Lucia Nicholson, na rukách má malé bábo.
Na pódium vystupuje Mišo Hvorecký, číta svoj prejav. Vtom sa pár metrov od nás ozve skandovanie: „Fuj! Hanba! Buzeranti vyj...ní!" Pozriem sa tým smerom - vyholené hlavy, široké ramená. Nikto nereaguje. Len jeden hlas niekde vzadu: „Tešilo nás!"
Opäť počúvam prejav. Zrazu je všade dym, ruch, drobná panika. Niekto hodil medzi ľudí granát so slzným plynom. Ľudia sa uhýbajú, utekajú preč. Mám pocit, že ma štípu oči. Muž s nápisom Security odkopne „plechovku" preč.
Moderátorka (nechcela by som byť na jej mieste!) sa snaží presvedčiť účastníkov, že polícia situáciu zvládne. „Nenechajte sa vyprovokovať!" O chvíľu však oznamuje, že polícia nie je dosť pripravená, takže pochod nebude. Neruší sa, len je bezpečnejšie zostať na mieste - v uliciach totiž čakajú hlúčiky neonacistov. „Pochod bude až o šiestej, keď nás policajti odprevadia k Dunaju na záverečnú afterparty," dodáva.
Za pódiom počuť skandovanie. Mám nepríjemné zimomriavky. Strach? Idem sa prejsť do starého mesta. Predo mnou odchádza Lucia Nicholson s bábätkom. Nečudujem sa jej. Som rada, že som neprišla so synom.
V uliciach si turisti fotia čumila, jedia zmrzlinu, s údivom pozorujú vrtuľník, ktorý nonstop krúži nad námestím. Zo strany SND vidím desiatky mladých mužov v čiernych kapsáčoch, čiernych bomberkách, so slovenskými zástavami a transparentmi. Trička s neonacistickými nápismi: „Good night, left side". Za nimi rad ťažkoodetých policajtov, s helmami a štítmi.
Sadám si na lavičku, pripadám si ako v nejakom zlom filme. Idem naspäť pred pódium, celé námestie je už obkolesené policajtmi. Ešte chvíľu počúvam prejavy. „Nenechajte sa vyprovokovať! Ak vás policajti požiadajú, aby ste im ukázali foťak - spravte to. Ide im len o fotky tých, čo provokujú..."
Volá mi muž. Nevie vyčistiť synovi zapálené očko. Odchádzam. Rozmýšľam nad tým, či by som zostala, keby som nemala doma prechladnuté dieťa? Nemala by som strach?
Pri jednom zmrzlinovom stánku vidím vyholených mužov v čiernych kapsáčoch a čiernych tričkách, kupujú si chladenú minerálku. Jeden má na ruke zavesené bielu masku na ústa...
Už z električky sledujem, ako sa z námestia pomaly trúsia neonacisti. Na zastávke pár z nich nastupuje a sadá si pár metrov odo mňa. „Videl si tie lesby? To sú také chudery, čo sa nevydali, lebo ich nikto nechcel..."
Pred hotelom Devín vidíme asi 5-6 skínov, opretých o múrik, rozkročených. Prehľadávajú ich policajti. „Poďme ešte tam, skúsime to z druhej strany," zavelí jeden a pri Novom moste vystupujú.
Počuť hluk vrtuľníka. Zmráka sa. Mám pocit, že bude búrka.
Topánky? Kino? Chce sa mi kričať.
