reklama

Vojna bez jazykovej bariéry

Keď vchádzame do obchodu so suvenírmi v jednej z istanbulských uličiek, o chvíľu už z reproduktorov znie ruský šláger z 80. rokov a predavačka ma s úsmevom víta po rusky. "Nie som Ruska, som z Ukrajiny," vysvetľujem. "A ja z Kazachstanu. Poď, slniečko, neber si tie šmejdy. Ukážem ti, čo máme naozaj dobré."

Písmo: A- | A+
Diskusia  (28)

A keď ma asi po štvrťhodine príde hľadať môj muž, len skonštatuje: "Zase si si našla kamošku?"

Je na to zvyknutý. Kazašské, turkménske či gruzínske predavačky si ma vždy spoľahlivo zaradia medzi "ruskojazyčné". Máme v sebe akýsi radar, ktorý sa vždy ohlási, keď je nablízku niekto s dedičstvom "Born in the USSR". Vo vlaku sa hneď skamarátim s Bieloruskou Natáliou a mám pocit, že sa poznáme celý život. V New Yorku si zastavím taxík s moskovským imigrantom a na bratislavskej univerzite sa ujmem Xenie z Jekaterinburgu, ktorá síce chodí v deravých valenkách, ale neprežila by bez permanentky do opery. A cestou z práce vystupujem o zastávku skôr, aby som mohla kúpiť fornetti od arménskej predavačky, s ktorou nepotrebujeme zdvorilostné frázy o počasí. "Cítila som, že nie si odtiaľto. Tuto," povedala mi raz a ukázala na srdce.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čo je to nedefinovateľné, čo nás spája aj 20 rokov po rozpade totalitného impéria, ktoré bolo kedysi naším spoločným domovom? Nepatrím k tým, ktorí cítia nostalgiu za sovietskymi časmi. Pocit krivdy bude vždy silnejší, ale tiež viem, že mi Sovietsky zväz zanechal aj niečo dobré: možnosť čítať Bulgakova či Dostojevského v origináli a zvláštny pocit spolupatričnosti s 15 vzdialenými národmi, s ktorými už dnes nemáme skoro nič spoločné. Ruštinu sme sa v škole neučili ako cudziu reč, ale ako druhý "domáci" jazyk, hneď po materinskej ukrajinčine. Mnohí moji užhorodskí kamaráti a spolužiaci rozprávali po rusky, a tak sme často prepínali z jedného jazyka do druhého a nikto pritom neriešil "jazykovú otázku". Veď reč má v prvom rade spájať, a nie rozdeľovať. "Rozprávame síce rôznymi jazykmi, ako vždy, ale veci, o ktorých hovoríme, sa tým nemenia," píše Bulgakov v Majstrovi a Margaréte.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Posledné dni rozmýšľam nad tým, čo by napísal Kyjevčan Bulgakov o tom, čo sa dnes odohráva na Kryme. Pretože som presvedčená, že spisovatelia vedia pravdu skôr ako historici. O čom by bola jeho Biela garda, keby žil v Kyjeve roku 2014? O dvoch bratoch, ktorí ešte včera mastili pri pive karty a dnes musia spolu bojovať len preto, že im to niekto nariadil?

Ruských vojakov, ktorí "priateľsky" obsadili Krym a izolovali ho od sveta, spája s Ukrajincami nielen spoločná minulosť, ale mnohých aj rovnaký materinský jazyk. "Bude pre nás jednoduché zabíjať sa navzájom, keď nás nerozdeľuje jazyková bariéra," sarkasticky komentuje Alexander Babič, ruskojazyčný Ukrajinec z Odesy. "V pouličných bojoch, keď sa chytíme v pästnom súboji, budeme si navzájom nadávať: ´J** tvoju mať!´ A keď budeme umierať, budeme úplne rovnako volať mamu."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vojna bez jazykovej bariéry bude čertovsky jednoduchá. Zostáva len, aby Putin presvedčil mladých vojakov, ktorí na rozdiel od svojich rodičov nie sú zaťažení sentimentálnymi spomienkami na ukrajinských bratov, že za západnou hranicou zúria neľútostní banderovci a vraždia každého, kto len cekne po rusky. Potom už stačí počkať, kým niektorému vydesenému a po zuby ozbrojenému chlapcovi prasknú nervy, stratí reč a nechá rozprávať už len svoju pušku.

Foto v perexe: AFP

Vitalia Bella

Vitalia Bella

Bloger 
  • Počet článkov:  43
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Milujem neznesiteľnú ľahkosť bytia Zoznam autorových rubrík:  Dva domovyStalo sa mi...Z práceNa cesteLen môj názorBratislavaSúkromné

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu