Otec zoberie dve malé dcéry na prechádzku do temného parku s opustenými kolotočmi. Priženie sa čierny koč a diabolský pohonič unesie jedno dievčatko. Otec beží za ním, nakoniec ho dobehne a dcérku vyslobodí. "Utekajte domov!" stihne zakričať dievčatám, kým mu pohonič hodí okolo krku lano a uháňa s ním preč do tmy. A deti už nikdy neuvidia svojho "milovaného tatinka" inak ako unaveného, otrhaného a trápeného bičom a rehotom diabolského pohoniča...
Keď sledujem, čo sa deje dnes v Kyjeve, mám pocit, že táto poviedka je o Ukrajine. Niekto jej hodil okolo krku slučku a ona sa zúfalo snaží vyslobodiť. Vidím ju unavenú, otrhanú, utrápenú - v tvárach ľudí na kyjevských námestiach.
Ten pocit mám aj vtedy, keď "skypujem" so sestrou. Býva v Užhorode, len kúsok od parku s opustenými kolotočmi. Jej malý Maxík ukazuje môjmu synovi nové "mašinky" a ja počúvam, aká je nálada v uliciach. "Nemyslela som, že sa dožijeme niečoho takého, v nezávislej Ukrajine," vraví sestra. A ja sa snažím vybaviť si ten vzdialený augustový deň, keď nám otec povedal, že Gorbačova zajali a vyzerá to na štátny prevrat. Hovoriace hlavy v štátnej televízii čítali vyhlásenia o zmenách vo vedení strany a my sme čakali, čo sa dozvieme zo slovenských a maďarských správ...
O pár týždňov bolo po Sovietskom zväze. Takmer bezbolestne. O konci sa nakoniec dohodli politici a sloboda nám len tak spadla z neba. No nikto to neľutoval. Odvtedy sme každý rok oslavovali 24. augusta Deň nezávislosti Ukrajiny, spievali zabudnutú hymnu a mávali žlto-belasými zástavami. Nie len tak navonok, ale naozaj.
O to viac ma mrzelo, keď som na Slovensku musela dlho vysvetľovať, že nie som "z toho Ruska." Som z Ukrajiny. A hoci tam už 16 rokov nežijem, stále som tam doma. Aj keď veľa vecí neviem vystáť. Napríklad korupciu, ktorá je stále nepísaným pravidlom, a aroganciu zo strany každého, kto nosí uniformu.
Myslím, že aj proti tomu dnes bojujú Ukrajinci na barikádach. Nielen proti prezidentovi a jeho aparátčikom, ktorí už nedokážu schovať svoje rokokové paláce, poľovnícke revíry a zahraničné účty. Ale tiež proti nezamestnanosti, uhoľným prázdninám v školách a meškajúcim platom...
Nepodpísaná dohoda s Európskou úniou bola len lakmusovým papierikom, poslednou kvapkou, ktorá vyhnala ľudí do ulíc. Slobodná Ukrajina má už 22 rokov, no dospieva veľmi pomaly. Možno tú revolúciu naozaj potrebuje, aby si skutočnú slobodu vybojovala sama. Neviem totiž, či si dokážeme dostatočne vážiť to, čo nám len tak bezbolestne spadne z neba.
Poviedka v úvode je z knihy Ukrajina, davaj, Ukrajina! Větrné mlýny, 2012).
Foto v perexe: Ukrajinská pravda