Napríklad môj otec. Rovnako dobre ovláda ukrajinčinu, maďarčinu, ale aj rusínčinu či slovenské nárečie. Jeho otec bol totiž Rusín a mama Slovenka. A jeho maďarská "nagymama" sa s vnukmi rozprávala iba po maďarsky.
Otec nám teda spieval uspávanky najmä po slovensky a po rusínsky. Na ulici sme počuli väčšinou slovenské nárečie, v škole ukrajinčinu. Aj s maďarčinou sme sa stretávali takmer každý deň - naši starí rodičia ju používali ako svoj "tajný" jazyk, keď nechceli, aby sme im rozumeli. Možno aj preto nás napokon po maďarsky nikdy nenaučili :-)
............
S mamou to však bolo oveľa jednoduchšie - je Ukrajinka. Keď sme trávili prázdniny u jej rodiny v ukrajinských Karpatoch, rodinné oslavy sa vždy končili "koncertom". Spievalo sa niekedy až do rána. My deti sme sedeli vonku pod oknami a snažili sa prekričať dospelých:
"I shumyť i hudeeee,
dribnyj doščyk ideeee...
A chto ž mene molodujuuuu...
taj dodomu odvedeeee..."
Aj vďaka mame teda u nás doma víťazila ukrajinčina. Keď som sa v sedemnástich rozhodla ísť študovať na Slovensko, musela som oprášiť svoju slovenčinu. Okrem pár riekaniek a pesničiek som si toho veľa nepamätala. Ale aj vďaka nim mi bola slovenčina veľmi povedomá. A blízka. Ako pieseň, ktorú poznáte už roky, len ste ju sami nikdy nespievali. Potom už stačilo začať rozprávať.
.............
Vždy som plánovala, že svoje deti naučím po ukrajinsky - aj keby som nemala žiť na Ukrajine. Keď sa mal narodiť Alex, rozmýšľala som nad tým, či sa mi podarí hovoriť s ním v Bratislave len po ukrajinsky. Nepodarilo sa...
Tešila som sa, že aspoň keď prídeme k mojim rodičom do Užhorodu, bude si malý zvykať na ukrajinčinu. A potom som moju mamu Ukrajinku „pristihla" ako mu namiesto ukrajinskej uspávanky recituje v slovenskom nárečí:
"Díšť kropi na konopy,
čárny čižmy do roboty
a červený do tánca,
spadla baba do šánca!"
..................................
Alex má dnes dva a pol roka a ukrajinčinu väčšinou počuje len v ľudových pesničkách, ktorými ho zvyknem uspávať. Keď som mu minule asi stotisíci krát spievala pieseň o dievčine, ktorá sa strachuje, či ju v daždi niekto odprevadí domov, celkom nečakane sa ku mne pridal. Rozospatým hláskom začal zaťahovať:
"chtoooo...
meneeee...
molodujuuuu...
doooomu...
odvedeee..."
V spojení so smiechom po každom verši to mohlo znieť ako taký malý „koncert" na záver veľkej rodinnej oslavy...
Odvtedy pri uspávaní striedam všetky ukrajinské ľudovky, ktoré poznám. Možno aj vďaka ním bude raz Alexovi ukrajinčina pripadať veľmi povedomá. A blízka.
